Veľkonočné oblievanie pani Helenky.

Na veľkej časti Slovenska existuje krásna tradícia veľkonočnej oblievačky. Chlapci a chlapi obchádzajú dievčatá a polievajú ich, aby ostali celý rok zdravé a za to si niečo vyslúžia. Bohužiaľ v posledných rokoch táto tradícia rýchlo upadá a namiesto oblievačky nastupuje sedenie pred telkou, presúšanie sa po nákupných centrách, alebo jarná lyžovačka v Tatrách. V pohode, vývoj nezastavíš. Akurát ma mrzí, že mladším generáciám nie je dopriate to, čo som zažil na oblievačke ja.

Toto je skutočný príbeh, zmenené sú len mená postáv a možno niektoré detaily. S odstupom 25 rokov moja pamäť možno niektoré prvky preháňa, na iné zabudla. V priemere však ide o verný opis udalostí.

„Len poďte ďalej chlapci, poďte, chytro!“ otvorila nám pani Markúchová. Na tvári jej trónil obrovský úsmev, ktorý občas narušilo našpúlenie silno narúžovaných pier. Nebola to však jej tvár, ani jej blond, kučeravé vlasy, ktoré upútali našu pozornosť. Tým faktom, ktorý nás piatich pätnásťročných chalanov totálne konsternoval a nútil nás na ňu zírať s otvorenými ústami bolo jej oblečenie. Teda v podstate jeho absencia.

Písal sa rok 1986 a vrcholom dostupnej erotiky pre nás šarvancov z malého mesta bol film Angelika a modelky z časopisov typu Burda. A v tom vám otvorí žena v priesvitnom ružovom kombiné pod ktorým sa, ničím iným nechránené, vynímajú dve obrovské, čo obrovské, vtedy sa mi zdali vyslovene kolosálne, prsia. A o niečo nižšie pod nimi rovnako ružové gaťky, úzke tak, že spod nich vo veľkom vykúkalo ochlpenie kundy pani Markúchovej.

Celý obraz asi šestdesiatročnej ženy dopĺňali farebne zladené papučky s ružovým brmbolcom. „Aký mužní oblievači mi to prišli.“ Hnala nás postupne dnu, očividne potešená našou návštevou. Pritom táto návšteva bola vlastne náhoda.

My piati sme boli kamoši a spolužiaci a v tomto panelákovom bloku sme boli poliať našu spolužiačku Luciu. Tlstú, škaredú bifľošku. Ale výslužka sa neodmieta a navyše, také boli časy. Kolektivizmus vládol krajine a ako by to bolo, vynechávať škaredé baby z radostí sviatkov jari. Lucia bola posledná z nami plánovaných štácii a boli sme veľmi nespokojní s výsledkami. Piť nám dali skoro všade, ešte aj učiteľky, ktoré sme neobišli, nám naliali alkohol. Jesť takisto. Tu i tam, nám niektorá mater polievanej spolužiačky, necitlivá voči nášmu skoro dospelému veku, dala aj čokoládové vajíčka. Ale to nás až tak nezaujímalo. Žradlo, všade to isté, veľkonočné, bolo aj doma. My sme chceli koruny. Prachy.

Preto niekomu skrsla v hlave spásonosná idea, že ideme zaradom, od dverí k dverám a zarobíme si. Začali sme v Luciinom bloku, poschodie pod jej bytom. Úspešnosť nebola taká, aká sa čakala. Niekde to bolo dosť trápne, inde neotvárali, až asi na piaty pokus sme dostali po jednej korune. Katastrofa. Ale nevzdali sme sa a skúšali ďalej. No a na najnižšom poschodí, na dverách s menovkou Helena Markúchová, nám otvorila Helena Markúchová.

„Neštri, vody je dosť. Nech som zdravá celý rok!“ Vrieskala naša hostiteľka v kúpeľni, kam zatiahla najprv Paľa. My ostatní sme striedavo čumeli do kúpeľne, striedavo pokukovali na seba. Počiatočný šok opadol a tak sa objavili úškrnky, posmešné grimasy, atď. „Júúúúúúúúúúúúj, studená:“ zajačala žena keď na ňu Paľo vykydol hrniec vody a mokré oblečenie jej olepilo telo, no najmä tvrdé, veľké bradavky.

Budem k Vám úprimný. Od prvej sekundy som bol neskutočne vzrušený. Pripadalo mi to ako sen. Neuveriteľne erotické. Nemohol som to však na sebe dať vedieť. Ostatní chlapci mali za chrbtom Heleny poznámky typu: „Stará fuchtľa“ „Fúúúúj, jaká barabizňa“ „Hnus, vykopávka.“ Nemohol by som sa verejne priznať, že môj mozog lietal v siedmom nebi. Pridával som sa pokrytecky k ich pohľadom a šeptom vysloveným , aj tým nevysloveným, hodnoteniam a vtípkom, ale mal som pocit, že len veľmi nešikovne maskujem snahu zachytiť každý moment odohrávajúci sa v kúpeľni, každú kvapku dopadajúcu na ružovú látku, alebo ružovú pokožku. Pod maskou ľahostajnosti som cítil, že toto je ten najerotickejší zážitok aký som doteraz mal a Helenine telo, jej reč, jej vôňa a jej pohyby a gestá ma priťahovali nadpozemskou silou.

Keď prišiel rad na mňa, vyfľochol som svoj pohár vody na rozšantenú Helenu, a vyšiel von. Bolo to rýchle a akoby som v tej chvíli bol mimo svojho fyzična. Autopilot riadil moje úkony a podvedomie a vedomie zápasili s myšlienkou dotknúť sa predo mnou stojacej ženy, bozkávať ju, milovať ju. Nič s toho som pritom dovtedy nepoznal.

Bol som samozrejme panic. A myslím, že aj všetci ostatní chlapci. Napadlo ma, že možno cítia to isté. Že by možno trebalo vyjsť s pravdou von. Možno stačí dať prvý impulz, vymiesť pavučinu pokytectva, odvaliť balvan pretvárky a všetkým sa nám uľaví a možno, možno sa dotknem Heleny. Alebo dokonca….bolo príjemne bolestivé myslieť nato, čo by sa ešte s Heleninými ceckami a jej pičou usalašenou medzi širokými bokmi dalo robiť. Ale kde by som na to vzal odvahu? Čo ak, a naozaj to bolo pravdepodobné, by ma vysmiali a v ich očiach by som bol úchyl a už naveky objekt posmechu.

Jej vôňu som cítil cez celú obývačku. Sedel som od nej najďalej. Prisadla si oproti na okraj gauča, na operadlo a objala Peťa, ktorý tam sedel ako napätá pružina. Tváril sa? Alebo mu to naozaj bolo také nepríjemné? Čo by som dal ja zato, aby sa na mňa takto nalepila. Naše úškrnky pokračovali, obeťou bol Peťo a jeho osud, znášať starú babu, ktorá práve položila ruku na jeho stehno a vyzeralo to tak, že ju tak skoro nezloží. Peťovu tvár zalial rumenec a dobre, že sa netriasol.

Dnes už to viem aj pomenovať, ale vtedy som to všetko vnímal len pocitovo. Kdesi vo svojej neskúsenej hlavičke som chápal, že táto stará nymfa túži po mladom mäsku. Že jej oblečenie nie je náhoda, že jej správanie nie je bez cieľa. Že by stačilo dať najavo záujem, natiahnuť ruku a bola by moja. Presunula sa ďalej a napchala sa sadnúť medzi Peťa a Stana. Závidel som im.

Helena nám naliala, ponúkla nás zákuskami a špacírovala sa medzi nami. Tu niekoho pohladkala, potľapkala, presadla si, očividne si nás užívala. Mal som však až žiarlivý pocit, že mne venuje najmenšiu pozornosť. Asi to bola moja chyba. Napríklad, keď trúsila dvojzmyselné poznámky a občas sa niečo spýtala, alebo povedala mne, nebol som zďaleka taký duchaprítomný, ako napr. Paľo. Ani som nemal taký pevný hlas, ako Stano. A plavec Peťo mal zas postavu ako grécky hrdina. Nedivil som sa svojej novo objavenej bohyni, že ma vníma len okrajovo.

Naša návšteva trvala pomerne dlho, ale mne sa zdala kratučká. Nenápadne, periférnym pohľadom by som jej plecia, zvažujúce sa k veľkým prsiam dokázal obdivovať večne. Jej krk obopnutý striebornou retiazkou s krížikom. Jej bruško, trošku vystupujúce, so zvláštne pokrčenou pokožkou najmä pod pupkom. Jej silné lýtka, široké stehná s pokožkou, ktorá mi pripomínala povrch jahody. Túžil som pohladiť jej chrbát, jej oblý zadok.

Len s námahou som skrýval erekciu. Potlačil som ju tesne pred tým, ako sme sa zdvihli a odchádzali. Helenka nám ďakovala za návštevu, každého z nás vybozkávala. To mi znovu narobilo starosti so skrývaním faktu, že mi ide roztrhnúť nohavice od toľkého tlaku. Na záver, keď už sme všetci boli úspešne von z bytu, pomerne ticho, čo ma zaujalo, pretože dovtedy hovorila dosť nahlas, poznamenala: „Zastavte sa ešte chlapci, hoci aj dnes, ja sa rada polievam.“ A pridala úsmev, ktorý kričal zmesou smútku z neukojenej vášne a neurčitou nádejou, že snáď niekto pochopí a vypočuje kód skrytý v odkaze a voňajúci pižmom staršej osamelej ženy. Ale predsa plnej života, a plnej sexuality, majúcej čo ponúknuť. Ochotnej sa poddať každému, kto uspokojí jej túžbu.

Kráčali sme piati, smejúc sa z čerstvého zážitku. Pridal som sa, ale vnútorne som nesúhlasil. Chlapci žartovali o Helene, o jej popraskaných pätách, o jej zošuverenej pokožke na bruchu. O ovisnutej koži pod bradou. O chlpoch v podpazuší, o jej ušiach, u veľkom zadku. Všetko detaily, ktoré mne pripadali nekonečne sexi a rajcovné. Kráčali sme a zaznievali aj návrhy čo ďalej.

Mňa však zaujímalo jediné. V hlave mi znelo pozvanie Helenky. Čo ak sa stačilo vrátiť. Postaviť sa a povedať: „Tu som“! Sprav so mnou, čo chceš. A ona by ma zasvätila do tajov lásky. Vtiahla ma do seba a ukázala mi rozkoše raja. Áno, zaujímalo ma jediné. Nájsť výhovorku, odísť od nich a nenápadne sa vrátiť k tomu ružovému zázraku.

„Chalani, nemá to zmysel, nič nezarobíme. Navyše, ja musím byť o do druhej doma, musím s našimi na návštevu ku krstnej.“ Skúsil som to. Odozva bolo rozpoltená. Stano súhlasil, ostatní chlapci, hlavne Paľo, oponovali: „Čo ti šibe, poďme ešte, to bol len na hovno vchod, sami skupoši.“ Nemienil som sa nechať presvedčiť. Volala ma sila, ktorá mi dodávala odvahu. „Choďte keď chcete, podľa mňa je to strata času. A fakt musím. Čaute.“ A vykročil som smerom domov.

Chalani sa ešte chvíľu radili, a ako som zdiaľky videl, ostali spolu a vybrali sa spolu opačným smerom než bola Helenina bytovka. Výborne. Môj tep sa zrýchlil. Chvíľu som ešte kráčal smerom domov, ale potom som zahol, obišiel pár blokov a vynoril sa pred č. 1228/43. Dodnes si to číslo vchodu pamätám. Čumel som naň totiž asi štvrťhodinu. Zberal som odvahu a lapal dych. A dodnes obdivujem aj svoju odvahu, ktorú som nakoniec pozberal.

Vyšiel som na prvé poschodie a zazvonil. Nikto neotváral. Čo je? V duchu som prežíval obrovské sklamanie. Ale jedna moja časť sa tešila. Máš šťastie, využi to a uteč kým je čas.

Túžba, či šialenstvo, či hormóny, či čo vlastne, však zdvihli moju ruku a zazvonil som znovu. Dvere sa otvorili. Stála v nich Helenka a jej úsmev bol doteraz najširší ako si viem predstaviť. „Čo môj? Zabudol si si niečo?“ Táto otázka ma zaskočila. Nevedel som čo sa bude diať, ale snáď som si predstavoval, že ma schmatne, vtiahne dnu a pretiahne bez toho aby som musel povedať jediné slovko. Preglgol som a celým svojim mužstvom exponovaným v tejto jedinej vete som nahlas a pevne povedal. „Prišiel som Vás poliať ešte raz, keď to máte tak rada.“

Vesmír sa zrútil do seba, zmenil sa na kolotoč a v rýchlom víre sa krútil okolo mňa. Ucítil som ako mi Helenka vzala ruku a viedla ma dnu. Postavila ma naprostred chodby a buchla dvermi. Stála oproti mne. Tak blízko, že sa špičky jej pŕs takmer dotýkali mojej hrude. Obaja sme rýchlo dýchali a vo chvíľach nádychu sa ma jej bradavky takmer dotkli. Dívali sme sa jeden druhému do očí. Mala ich modré. Krásna modrooká blondína. Napadlo ma.

Znovu sa usmiala a vzala mi do dlaní moju hlavu. Pritisla sa a pobozkala ma na pery. „Si veľký fešák.“ povedala a mne v tej chvíli hrdosť takmer vyrazila dych. Páčim sa jej. Pobozkala ma. Chytil som ju okolo pásu, chcel som za kozy, ale stále som sa trochu ostýchal. Znovu ma pobozkala a ja som to opätoval. Chce ma. Rovnako ako chcem ja ju. Nemýlil som sa. Je to definitívne. Úžasný nový pocit. Pobozkal som ju na krk. Na plecia. A nakoniec na kozy, áno na kozy, a vzal som jednu do ruky, druhú do úst.

Helena slastne zavzlykala. „Ako sa voláš?“ spýtala sa nečakane. Zanechal som na sekundu cmúľanie veľkého, chutného prsníka a povedal krátko: „Kubo.“ Povzdychla. „Kubko, kubko môj. Miluj ma.“ Voňala nádherne, dodnes tú vôňu mám v pamäti, ale nedokázal som ju k ničomu prirovnať. Pomohla mi zhodiť sako a kým som ju hladil po pleciach a rukách, rozopínala mi gombíky na košeli. Jej pokožka bola zvláštne jemná. A mäkká. Zhodila zo mňa košeľu a oplatila mi rovnakou mincou starostlivosť o hruď. Olízala mi ju, vybozkávala a jemne zubami vyskúšala pevnosť prsných svalov.
Nasledovali nohavice. Trošku nás zdržali topánky, ale Helenka bola obratná.

Stál som pred ňou len v slipoch a tie skôr pripomínali vztýčený stan. Znovu sme sa krátko bozkávali. Čupla si na kolená a tie tesné slipy mi stiahla. Vykúkol na ňu môj penis, tvrdý ako skala a mieriaci do nebies. Bol som vzrušený na maximum. Helenka sa mu potešila. Dotkla sa ho fascinovane a pohladilo ho pomalým pohybom od žaluďa ku koreňu a späť. Druhou rukou jemne podržala moje gule. Vtom sa stalo niečo hrozné.

Vo vajciach mi zaškubalo, a náhly pocit tak známy z nekonečných hodín samoukájania sa dostavil. Do riti, preblesklo mi mysľou, ale zastaviť sa to nedalo: „Ja……“ chcel som upozorniť ženu, kľačiacu predo mnou, varovať ju, a uvedomujúc si rýchlosť nasledujúcej udalosti, aj ju rovno poprosiť o odpustenie. Vystrekol som prúd semena prudko a niekoľko krát za sebou a všetko to dopadlo na prekvapenú Helenkinu tvár a koziská. Lomcovala mnou zmes pocitov, zahanbenie, ľútosť z toho ako krátko to trvalo, ale na druhej strane aj uspokojenie a zvláštna radosť z pohľadu na mnou ocákanú blondínu.

Helenka sa však len usmiala: „Aká fajna mrdka, teplučká…..super. Vidím, že si ma veľmi chcel.“ Bola neuveriteľne zlatá. Otrela si postriekané miesta do kombiné a rovno ho zhodila dole. Stiahla si aj gaťky a hodila ich koketne do mňa. „Poď do spálne Kubko.“ A sama cupitala predo mnou vábiac ma krútením bokov a pohupovaním veľkej, pevnej riťky. Tam ma znovu bozkala. „Ľahni si.“ povedala, a sama už ležala. Stiahla ma na seba a ja som sa ponoril do teplého tela skúsenej ženy.

Ležal som na nej a ona rukami skúmala celé moje telo. Neostal kúsoček, ktorého by sa jej šikovné prsty nedotkli. Mňa zaujímali jej líca a ušká, potom krk a nakoniec jazyk. Jazyk mala úžasný. Naše pery nepriedušne uzavreli areál v ktorom jazyky zvádzali neľútostný zápas.

Znovu mi stál. Inštiktívne, stále omámený tisíckou pôvabov obyčajného aj keď nekonečného jazýčkového bozku, som nadvihol panvu medzi jej pokrčenými kolenami a pri návrate sa trafil presne do ochlpenej mokrej a lákajúcej pindy. Vkĺzol som neuveriteľne ľahko a ona sa podo mnou pomrvila rozkošou. Helenkine ruky prestali blúdiť po mojom chrbáte, spočinuli na mojom zadku a pevne ho zdrapli v úsilí pomôcť mu pumpovať.

Jebal som. To samo o sebe bolo pre mňa pätnásťročného chalana veľkolepé. Tie obrovské kozy podo mnou a tie mocné stehná stláčajúce ma v objatí boli krásnym bonusom. Obaja sme vzdychali a ochkali. Prišlo mi o ako veľmi dlhý čas a obdivoval som sám seba ako dokážem dlho vydržať. Helenkino vzdychanie sa zmenilo na nepretržitý kvílivý tón a takmer som mal pocit, že začne plakať. Vtom ma znovu naplo, zostal som v nej zarazený ako len hlboko to šlo a pustil to do nej. Helenka sa takisto napla ako luk a zahryzla mi do krku.

Preplatení a spojení v slastnom vrchole, pätnásťročný chalan a šesťdesiatročná žena sme si pozreli do očí o videli v nich vďačnosť, vášeň a prísľub niečoho úžasného.

Napsat komentář

Vaše e-mailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *